„Brutal Death Metal (early), Technical Death Metal (later)“. Fajn, Metal Archives, vám odjakživa išlo, už neraz ste pobavili, ale bez srandy – kedy vám začalo vyprážať až takto? Respektíve mohol by mi niekto ukázať, kedy zhruba DYING FETUS prestali byť „brutal“ a začali byť už „len“ podľa vašich predstáv „technical“? Nie že by sa také veci nestávali a nie že by DF kedykoľvek v živote dookola drhli tri základné akordy, ale kapela, ktorá svojho času – a že to teda bolo už dosť dávno – brutal death metal posunula na ďalší level a v rámci BDM vytvorila vlastný, svojský a nie len v súčasnosti napodobňovaný (často s rozporuplným výsledkom) štýl, ani na svojom práve vychádzajúcom siedmom albume nezabúda na to, čo je v death metale „the law“, naopak potvrdzuje to.

Fanúšik, alebo len prostý poslucháč (akéhokoľvek) death metalu by musel byť statočný ignorant, ak by teraz v roku 2012 nemal potuchy o tom, o akej hudbe je reč a musel by mať zvláštnu životnú smolu, ak by už nejaký čas v trojici pôsobiacu popravnú čatu z marylandského Annapolisu na česko-slovenskom teritóriu naživo nestihol ani raz. Osobne som mal možnosť porovnať ich hranie v štvor-, päť- i trojčlennom zložení, kedy mi paradoxne ako kvinteto sedeli najmenej. To neznamená, že by tak či tak neboli vynikajúci, ale na túto hudbu a túto skupinu tam už proste bolo priveľa ľudí a vtedajší „hlavný“ vokalista Vince Matthews nebol až takou trefou do čierneho, jeho parketa je CRIMINAL ELEMENT, v DF proste musí v prvom rade hlboko dunieť Johnov nezameniteľný pažerák, znejúci ako dinosaurus, konverzujúci pri obede so svojou korisťou. Naopak živé hranie v trojici, kde mnohým „tak strašne“ chýbala druhú gitaru, urobilo z „embrya“ kompaktný vojnový stroj, ktorý na koncerte neušetrí vôbec nikoho.

Dosť týchto kvetnatých hovadín, poďme k novému albumu. Skoro 38 minút, deväť skladieb. Len tak na okraj – čo do časového rozsahu zatiaľ rekord medzi dlhohrajúcimi štúdiovkami – v roku 1996 sa začínalo na necelých 29 minútach. Zvuk – pokiaľ môžem súdiť z „promáča“ prepáleného na CD-R (lebo MP3 mi idú na nervy čím ďalej tým viac, dojem z hudby akurát kurvia) – je v poriadku, hoci basa by zniesla aj väčší priestor. Hudba je DYING FETUS presne o tom, pre čo si túto družinu toľko fanúšikov najkrutejšieho metalového žánru obľúbilo. Predošlá, minuloročná nahrávka „History Repeats...“ so šiestimi poctami klasikom žánru death metal (BOLT THROWER, PESTILENCE), brutal death (DEHUMANIZED, BROKEN HOPE, CANNIBAL CORPSE) a grind core (NAPALM DEATH) hovorila veľa o koreňoch DF, menej už naznačovala, čo asi od novinky budeme môcť čakať, pretože album s trištvrteminútovými vraždami typu „Rohypnol“ by možno nebol márny, ale ťažko od Gallaghera a spol. čakať, že by sa veľkoplošne vybrali týmto smerom minimalistického ultrachlievu. „Reign Supreme“ je skrátka o brutálnom death metale, ktorý je samozrejme hraný technicky a skladateľsky na výške, ale v prvom rade je jeho hlavným znakom nekompromisné priamočiare hrnutie, drvenie a valenie, hnané vpred klepačkami, rovnými „speedovkami“, „pochodmi“ a pomalšími valivými partmi či slammovými hojdačkami. Album sa začína bez intra (na tie „Fetus“ aj tak nikdy veľmi neboli), pekne zostra, ale ako to tu už chodí, nie je to náklep od začiatku do konca, v každej skladbe sú tempá naopak dostatočne pestré, čo má za následok dve veci – 1. nehrozí efekt monotónnosti 2. pri striedaní klepačiek a „valcov“ viac vynikne to, že táto skupina rozhodne stále je „brutal“ – je to síce aj vec subjektívneho vnímania, ale sami si skúste urobiť taký pokus – pustite si nejakú na rýchlosti postavenú ukrutnosť, povedzme novinku od Poliakov CENTURION, a potom nejakú kontrastnú klepačko-slammovačku, najlepšie rovno od zdroja (DEVOURMENT) a potom si preberte, čo na vás zapôsobilo hrozivejšie.

Ďalším dôvodom, prečo je aj na tomto albume DYING FETUS stále v prvom rade esenciálny brutal death metal, a až potom sa možno baviť o technike, sú popri priamočiarom skladateľskom prístupe gitary. Časté gitarové „trilky“ môžu zviesť k dojmu „toto poznám od ORIGIN, teda od symbolu toho, čo si možno predstaviť pod pojmom technický (brutálny) death metal“. Fór je v tom, že DF to rozvíjajú už od dávnych čias a majú na to tak trochu trademark. Práve oni tiež rozšírili svetom tzv. „pískačky“, ktorých sa chytilo veľa ďalších bánd, ale na rozdiel od Johnovej gitary väčšina tých ostatných dosť často píska tak nejako „nedonosene“. A ak sa povie technický death, tak si predstavím skôr GOROD, NECROPHAGIST, OBSCURA, SPAWN OF POSSESSION, aby sme sa držali plus – mínus súčasnosti. Tam sa odohrávajú tie ozajstné orgie techniky a skladateľskej košatosti, „Reign Supreme“ je však materiál poskladaný so zreteľom na to, že naživo bude zrejme hraný s jednou gitarou a na koncertoch by malo odznieť čo najviac z toho, čo je na nahrávke. Takže pestré, prepracované gitary, ale nie odtrhnuté z reťaze. A asi už ani neprekvapia riffy, ktoré by s iným ladením, zvukom a rýchlosťou výborne zapadli do thrash metalu, rovnako ako sóla, ktorých je tu dosť a často pomerne rozsiahlych. Práve počas nich sa ukáže, že popri všetkej brutalite tu neabsentuje ani cit pre melodickú stránku veci.

Sean Beasley ako basgitarista je skôr funkčnou rytmickou podporou, zvyšujúcou hutnosť gitarových liniek než nejakým sólistom, a popri tom plní úlohu sprievodného vokalistu, toho s tým vyšším, predsa len „ľudskejším“ vokálom. John tu podľa očakávania hlavne v dvoch – troch polohách klokce a reve v hĺbke a s hlasom pracuje stále vynikajúco – jedna pažeráková poloha tam, kde „melie“, ďalšia v pomalších a ťahavých partoch. A kdekoľvek kde je, vzbudzuje jeho tón rešpekt. Vyznenie DF, svojsky vážne - skrátka cítite, že sú veci, v ktorých táto banda nemá zmysel pre humor -, je vo veľkej miere aj zásluhou jeho vokálneho štýlu.

Určite ste už ako vzorku počuli skladbu „Subjected To A Beating“, ktorá je esenciou nie len toho, čo sú DYING FETUS, ale aj brutálneho death metalu ako takého – proste od hudby cez vokály až po text je to všetko tam. Zábavným momentom sú „oldschoolové“ pasáže, napr. v skladbe „From Womb To Waste“, kde DYING FETUS znejú ako pocta BENEDICTION. A legenda z Marylandu má ešte jednu vec, ktorou sa jej približuje len málo kolegov alebo nasledovníkov – jej skladby sú pri všetkej brutalite veľmi chytľavé a priam „tanečné“. Tento album, mimochodom jeden z tých, ktoré radím medzi albumy roka, nie je výnimkou.